Nauč ma povedať zbohom

nauč ma povedať zbohom

Nauč ma povedať zbohom

Na prvý pohľad obyčajný román o láske. Na ten druhý román o intrigách, nevere a túžbe po moci.

Hlavná hrdinka románu túži po láske presne tak, ako my všetci. To, čo je na jej živote inakšie, je spomienka na tú predchádzajúcu, ktorá sa pre ňu stala  pascou. Anna sa nedokáže vyrovnať so stratou životnej lásky a neustále s ňou porovnáva všetky svoje vzťahy. Podarí sa jej niekedy zabudnúť?

Na pozadí krehkého Anninho príbehu sa odvíjajú majstrovsky prepletené osudy ďalších hrdinov, ktorí v túžbe po moci, či vlastnom uspokojení neváhajú šliapať po šťastí iných…

Román vyšiel v roku 2008 vo vydavateľstve Motýľ.

Úryvok

Anna sa so stiahnutým hrdlom dívala na zelené kontrolky monitorovacích prístrojov a bledú tvár pred sebou. Vedela, že by mala niečo hovoriť, dotýkať sa nevládnej ruky, pohladiť čelo alebo vlasy, no dnes sa jej nedarilo. Nedarilo sa jej rozprávať o počasí, či správach, nedarilo sa jej hovoriť o výčinoch šteňaťa, ktoré jej deň čo deň viac prirastalo k srdcu, nedarilo sa jej tváriť sa, že je všetko fajn a ona nestráca nádej. Bála sa, že keď prehovorí, začne plakať a ten plač sa už nikdy nezastaví.
„Ak ma počuješ, počuješ ma aj takto,” pomyslela si smutne.
Ak existuje mimozmyslové vnímanie, tak potom určite cíti jej žiaľ aj strach, načo ho zastierať veselým hovorom o tom, že na steblách trávy bola dnes ráno rosa, že po ceste do nemocnice ju zaskočila vôňa čerstvého chleba a ona si spomenula na chuť toho, čo jedávali v detstve, že sa šteňa naučilo búchať ňufáčikom do misky, keď je smädné, že na seba šteká v zrkadle, že jej rozžulo najnovšieho Dicka Francisa a ovládač od televízora a že najzlatšie je, keď si položí hlavičku medzi labky a díva sa na ňu dovtedy, kým sa mu neprihovorí. Dívala sa na nehybné telo a tvár a úplne nelogicky si spomenula na jednu zasneženú chatu a jedny Vianoce.
Lukáš ju v tú zimu odfotil vari tisíckrát. V malej kuchynke s bledosivými vlhkými mapami po stenách sa každé ráno bozkávali trasúc sa jeden druhému v náručí, kým sa teplo starých kamenných pecí nerozlialo po všetkých miestnostiach, a pod stromček si darovali teplé pulóvre. Ona dostala ružový, pre Lukáša bol biely. Nemala rada ružovú, no keď sa uvidela v jeho očiach, pripadala si krásne. Ovinul jej vtedy ruky okolo tela a zašepkal čosi do vlasov. Smiala sa, lebo nepočula ani slovko.
„To nevadí,” vyhováral sa Lukáš a odmietol čokoľvek zopakovať.
Na tej chate si porozprávali o všetkých svojich predchádzajúcich láskach a ona to potom nevedela ešte niekoľko mesiacov rozchodiť.
„Si hlupáčik, žiarliš na niečo, čo bolo dávno pred tebou,” vysmieval sa jej nežne. „A pritom som kdesi čítal, že muži žiarlia na svojich predchodcov a ženy na svoje nástupkyne.“
„Asi sa nesprávam podľa múdrych prieskumov verejnej mienky,” povedala mu vtedy. Mal pravdu, žiarlila. Predstava, že pred ňou boli aj iné, ju sprosto bolela. Chcela byť jeho prvá, chcela, aby bol jej prvý. Na tej chate sa premilovali päť nocí a v poslednú sa skoro otrávili kysličníkom uhoľnatým, ktorý v noci unikol z poškodenej pece. Anna celý nasledujúci deň vracala a keď ju Lukáš doviezol domov, zreničky mala horúčkovito rozšírené. Lukáš ju držal niekoľko hodín v náručí a potom začal vracať aj on. Anna z posledných síl zavolala sanitku a ako v polosne odpovedala na rozrušené otázky sivovlasej lekárky, ktorá im obom nakoniec zachránila život. Už nikdy odvtedy nemohla jesť lečo s vajíčkom a klobásou. Brrŕŕ… striaslo ju aj po rokoch, keď si spomenula na chuť vyvráteného jedla pomiešaného so žlčou.
„Nepotrebujete niečo?” nakukla mladá sestrička do izby.
„Nie, ďakujem,” prebrala sa Anna zo snenia a začala sa náhlivo zdvíhať.
„Musím ísť,” pošepla smerom k tvári.
Kontrolky sa nezachveli, telo sa nezachvelo, črty sa nezachveli, zachveli sa len Annine plecia. Pred nemocnicou si zotrela z tváre horúce slzy, nasadila na oči slnečné okuliare a naštartovala. Pôjde s Nelou von, pôjde s ňou na Železnú studienku alebo k Dunaju. Bude sa prechádzať, až kým jej pohľad na hopkajúce šteňa a vietor vo vlasoch nevymažú z mysle tú strašnú bezmocnosť a smútok…

facebooktwittergoogle_plusmailby feather

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *